Ochorenia sietnice u psov môžu mať rôzne príčiny, od genetických predispozícií, cez traumy, onkologické ochorenia, pôsobenia prostredia až po infekcie. Vzhľadom na kľúčovú úlohu sietnice v procese videnia, viaceré z nich vedú k strate zraku a tým aj k ovplyvneniu bežného života psa.
Úvod
Sietnica predstavuje vysoko špecializovanú a komplexnú štruktúru, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo videní. Jej hlavnou funkciou je prijímať svetelné podnety z vonkajšieho prostredia a prenášať tieto informácie do mozgu, kde sú interpretované ako obraz. Pozostáva z 10 vrstiev – pigmentového epitelu sietnice, vrstvy fotoreceptorov (tyčiniek a čapíkov), vonkajšej obmedzujúcej membrány, vonkajšej jadrovej vrstvy, vonkajšej plexiformnej vrstvy, vnútornej jadrovej vrstvy, vnútornej plexiformnej vrstvy, vrstvy gangliových buniek, vrstvy nervových vlákien a vnútornej obmedzujúcej membrány. Výsledkom ich spoločného spolupôsobenia je zabezpečenie fyziologického videnia. K najčastejším očným nálezom na sietnici psa patrí progresívna atrofia sietnice, retinálna dysplázia, odlúčenie sietnice, syndróm náhlej straty zraku, či retinopatie.
Progresívna retinálna atrofia
K veľmi závažným ochoreniam nielen sietnice, ale aj oka je progresívna retinálna atrofia (PRA). Pod týmto názvom sa skrýva široká skupina vrodených retinálnych degenerácií vedúcich k dysfunkcii a zániku fotoreceptorov sietnice a následne k rozvoju slepoty. Rôzne typy atrofií sietnice majú u psov rovnaký klinický prejav, avšak na molekulárnej úrovni sú vyvolané heterogénnymi mutáciami. Odlišujú sa aj plemennou predispozíciou, mierou progresie a rôznym vekom nástupu. Oftalmologický nález je charakteristický prezentáciou tapetálnej hyperreflektivity, atenuáciou retinálnej vaskulatúry, depigmentáciou tapetálnej časti fundu a zmenami na optickom disku.
PRA je dedičné ochorenie, ktoré rýchlejšie alebo pomalšie vedie k slepote. Závažnosť klinického prejavu podčiarkuje aj fakt, že v súčasnosti neexistuje na PRA žiadna účinná liečba. Hlavný dôraz v boji proti PRA sa kladie na odhalenie postihnutých jedincov a ich následnú elimináciu z chovu. Klinická diagnostika vyžaduje dôkladné vyšetrenie sietnice. Aj keď dostatočným dôkazom ochorenia je očný nález, elektroretinografia umožňuje (ERG) preskúmanie funkčnosti sietnice. Identifikovať psov nesúcich gén PRA (u niektorých plemien psov pomocou genetického testovania) umožňuje rýchlu elimináciu ochorenia z populácie.
Retinálna dysplázia
Pojmom retinálna dysplázia (RD) označujeme poruchu normálneho vývoja sietnice. Ochorenie vzniká v dôsledku hereditárnych alebo environmentálnych vplyvov a u psov sa klinicky prejavuje širokým spektrom oftalmoskopických lézií s veľmi rozdielnym dopadom na zrakovú schopnosť. Podľa závažnosti rozlišujeme tri základné formy retinálnej dysplázie. Fokálna alebo multifokálna forma zrak neovplyvňuje, zatiaľ čo geografická spôsobuje rôzny stupeň zrakového deficitu. Totálna retinálna dysplázia vedie k slepote.
Najmenej závažným typom RD je fokálna alebo multifokálna dysplázia sietnice, ktorá môže časom ustúpiť alebo sa stáva menej nápadnou. Pri oftalmoskopii veterinár vidí lézie ako záhyby sietnice – oblasti so zníženou tapetálnou reflexiou, ktoré sa objavujú ako sivé alebo zelené bodky, lineárne či krivočiare pruhy v tvare písmena V alebo Y.
Geografická forma sa prejavuje nepravidelnou alebo podkovovitou oblasťou, najčastejšie v centrálnom tapetálnom funduse. Môže zahŕňať fokálne stenčenie a eleváciu sietnice. Hyperreflexná oblasť má zvyčajne premenlivú pigmentáciu. Pri tomto type lézie nikdy úplne nezmiznú; naopak, časom sa menia na ostrejšie ohraničené ohniská.
Celková (totálna) dysplázia sietnice predstavuje závažnú dezorganizáciu sietnice spojenú s oddelením neurosenzorickej sietnice od pigmentového epitelu. Odlúčená neurálna sietnica zostáva pripojená iba na hlave optického nervu a v oblasti „ora serrata“. U postihnutých zvierat často pozorujeme aj vitreálnu dyspláziu, leukokóriu, rotatórny nystagmus, krvácaniny a typicky aj slepotu.
Keďže na tento defekt nepoznáme účinnú terapiu, kľúčovú úlohu zohráva prevencia, ktorá spočíva v korektnom posúdení vhodnosti jedinca na chov podľa presnej klasifikácie retinálnej dysplázie. Jedince s retinálnymi záhybmi môžu chov využiť, no psy s geografickou alebo celkovou dyspláziou sietnice z chovu vyradzujeme.
SARDS
Jedným z často diagnostikovaných ochorení sietnice je syndróm náhlej straty zraku (SARDS). Toto ochorenie vedie k nezvratnej slepote, pretože fotoreceptory spontánne odumierajú. Príčinu SARDS zatiaľ nepoznáme; odborníci však diskutujú o endokrinnom pozadí aj o autoimunitnej poruche, pri ktorej imunitné bunky – normálne určené na boj s infekciami – začnú napádať sietnicu.
Vyššiu predispozíciu pozorujeme u sučiek a u niektorých čistokrvných plemien, napríklad u malého bradáča, mopsa či jazvečíka, ale aj u krížencov. Medzi typické klinické príznaky patrí zmätenosť a strata orientácie, najmä v cudzom prostredí. Proces postupuje veľmi rýchlo a pes úplne stratí zrak v priebehu niekoľkých týždňov.
Ochorenie nie je liečiteľné. Keďže samotný oftalmologický vzhľad psa so SARDS môže byť zo začiatku bez nálezu, okrem komplexného oftalmologického vyšetrenia (vrátane neuro-oftalmologických testov), na diagnostiku je nutné vykonať klinické vyšetrenie, biochemické vyšetrenie krvi a najmä elektroretinografické vyšetrenie sietnice. SARDS síce nie je bolestivé ochorenie, ale v dôsledku náhlej slepoty vedie k výraznej a náhlej zmene života. Tej musí majiteľ prispôsobiť aj domácnosť minimálne do čias, kedy pes začne v známom prostredí kompenzovať stratu zraku inými zmyslami. Dôležitá je aj celková podpora postihnutého jedinca na ľahšie prijatie novej situácie.
Zápal sietnice
Zápal sietnice a cievovky (chorioretinitída) sprevádza rôzne generalizované infekčné ochorenia, ako je napr. psinka, toxoplazmóza atď. Vzhľadom na to, že ide o očný prejav celkového ochorenia, veterinárny oftalmológ sa snaží odhaliť pôvodcu. Práve rýchla a presná diagnostika je kľúčová pre zvládnutie ochorenia.
Odlúčenie sietnice je stav, pri ktorom sa sietnica uvoľní zo svojej fyziologickej polohy. Tento veľmi vážny stav môže byť spôsobený rôznorodými faktormi. Ide o veľmi závažný stav. Vyvolať ho môže úraz, keď k odtrhnutiu sietnice dôjde v dôsledku fyzickej sily (úder do hlavy, kopanec, autonehoda atď), ale aj v dôsledku zápalového ochorenia niektorej zo štruktúr oka (napr. uveitída), vysokého intraokulárneho tlaku a genetickej predispozície (očná anomália kólií). Za odlúčením sietnice môže stáť aj neoplastický proces v oku, niektoré celkové ochorenia (napríklad hypertenzia), či mnohé infekčné ochorenia. Ochorenie sa prejavuje náhlou stratou zraku na jednom alebo oboch očiach (v závislosti od príčiny). Pri odlúčení sietnice veterinárny oftalmológ hľadá primárnu príčinu. Diagnostika býva preto okrem dôkladného špecializovaného vyšetrenia očného pozadia a očného ultrazvuku na posúdenie štrukturálnych zmien podporená aj rôznymi doplnkovými testami.
Záver
Ochorenia sietnice vyžadujú rýchle a špecializované vyšetrenia s využitím nielen špecifického prístrojové vybavenia, ale aj schopnosť posúdenia jemných štrukturálnych zmien na retine a to v spojitosti so znalosťou veľmi širokého rozsahu potencionálnych príčin, predispozícií a klinických prejavov. Pri podozrení na poruchy zraku by majiteľ mal rýchlo vyhľadať špecializované vyšetrenie, nakoľko aj pri riešiteľných diagnózach sa prognóza návratu zraku odvíja od včasnosti nastavenia cielenej terapie.
Prof. MVDr. Alexandra Trbolová, PhD