Škúlenie sa v odbornej terminológii označuje pojmom strabizmus. Ide o odchýlku oka od zrakovej osi, pri ktorej nedokážu obe oči súbežne zamerať svoju pozornosť rovnakým smerom. Strabizmus sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u rôznych druhov zvierat, vrátane psov. Vyvinúť sa môže na základe rôznych vyvolávajúcich faktorov.
Popis strabizmu u psa
Na zabezpečení zrakovej ostrosti, ako i ďalších parametrov videnia sa podieľa aj fyziologické postavenie oka. To umožňuje normálne paralelné videnie s fyziologickým posudzovaním hĺbky i vzdialenosti predmetov. Pri strabizme je postavenie očného bulbu abnormálne, takéto oko smeruje neprirodzene dovnútra alebo von. Nedochádza tak k vzájomnej spolupráci oboch očí na vnímaní jedného obrazu, čo má dosah na kvalitu videnia. Postihnuté môže byť len jedno oko, ale aj obe súčasne.
Na koordinovanom pohybe očí sa podieľa viacero extraokulárnych svalov. Mediálny a laterálny priamy sval (“musculus rectus medialis” a “musculus rectus lateralis”) zodpovedá za pohyby očí smerom nahor a nadol. Horný a dolný šikmý sval (“musculus rectus dorsalis a “musculus rectus ventralis”) sa podieľa na pohyboch oka zo strany na stranu. Za kruhové pohyby oka sú zodpovedné šikmé svaly (“musculus obliquus dorsalis” a “musculus obliquus ventralis”). Vzájomnou koordináciou svalových kontrakcií jednotlivých svalov sú očné buľvy fixované v rôznych pozíciách. Tento komplexný systém umožňuje očiam pohybovať sa vo všetkých smeroch a podľa potreby sa zameriavať na konkrétne objekty v rôznych vzdialenostiach a hĺbkach. Narušenie činnosti niektorého z uvedených svalov sa prejavuje strabizmom.
Typy strabizmu
V závislosti od toho, do ktorej strany oko smeruje, rozoznávame 2 typy strabizmu. Ak sa oko vytáča do vonkajšej strany, hovoríme o divergentnom strabizme. Stav sa môže označovať aj pojmom „exotropia“. V prípade neprirodzeného smerovania oka do vnútra ide o konvergentný strabizmus, nazývaný tiež ako „esotropia“. Konvergentný i divergentný strabizmus sa môže vyskytovať bilaterálne (s postihom oboch očí) alebo unilaterálne (postihnuté je len 1 oko). U psov je častejší divergentný strabizmus.
Strabizmus môže byť vrodený alebo získaný. V prípade vrodeného strabizmu je stav pozorovaný už u šteniatka. Majitelia pri tomto type vyhľadajú veterinárneho lekára zväčša len kvôli estetickému hľadisku. V závislosti od závažnosti stavu môže mať rôzny dosah na kvalitu videnia, avšak tento typ nespôsobuje bolesť, ani nie je prejavom iných očných alebo celkových ochorení. U niektorých plemien je pozorovaná vyššia frekvencia výskytu vrodeného strabizmu. Ide najmä o bostonského teriéra, ši-cu, mopsa, šarpeja, írskeho vlkodava, či akita inu.
Občas sa môžu objaviť aj stavy, kedy oko “ulietava” len niekedy. Škúlenie sa prejavuje iba v čase vypätia. Hlavne vtedy, ak je pes excitovaný alebo veľmi unavený, mimo exponovaných situácií sú oči v poriadku. Príčinou bývajú únavou oslabené extraokulárne svaly, ktoré sú zodpovedné za udržiavanie očnej buľvy v správnej polohe.
Oveľa nebezpečnejšie bývajú stavy v prípade získaného strabizmu, ktorý sa vyvinie v priebehu života a býva výsledkom vestibulárneho syndrómu alebo chorobných procesov postihujúcich extraokulárne svaly alebo hlavové nervy inervujúce extraokulárne svaly (CN III, IV, VI). Tie môžu vzniknúť v dôsledku traumy, zápalových, onkologických, neurologických procesov, či intoxikácií. Pri získanom strabizme možno neraz okrem škúliaceho oka pozorovať aj naklonenie hlavy, nekoordinovanosť pohybu, narážanie a podobne. V prípade takýchto príznakov treba neodkladne vyhľadať veterinárneho lekára.
Diagnostika a liečba
Detekcia strabizmu je veľmi jednoduchá, na jej odhalenie stačí adspekcia (vyšetrenie zrakom). Avšak zdravotný stav “škúliaceho” psa je potrebné posúdiť v širších súvislostiach, nakoľko strabizmus môže byť len viditeľným prejavom iného skrytého ochorenia. Podľa konkrétneho stavu a anamnézy sa popri oftalmologickom vyšetrení pristupuje k rôznych ďalším testom, pričom je vždy potrebné vykonať neurooftalmologické vyšetrenia.
V prípade získaného strabizmu je cieľom diagnostiky odhalenie vyvolávajúcej príčiny. Veľmi nápomocnou je v tomto smere kvalitná anamnéza získaná od majiteľa. Preto by si mal majiteľ psa s utekajúcim okom všímať prítomnosť nakláňania hlavy, nezvyčajného pohybu očí, narážania, problémov s koordináciou a iných novovzniknutých prejavov. Presný popis klinických prejavov dokáže rýchlejšie naviesť veterinárneho lekára k stanoveniu diagnózy a tým aj k včasnému nasadeniu liečby.
Terapia strabizmu sa odvíja od toho, čo je primárnou príčinou jeho vzniku. Vrodený typ vyvinutý na základe genetickej predispozície zväčša nie je potrebné liečiť. Ku chirurgickej korekcii extraokulárnych svalov sa pristupuje len pri niektorých ťažkých stavoch. Pri získaných formách strabizmu sa veterinárny lekár oftalmológ sústreďuje na odhalenie primárnej príčiny, keďže za škúlením môže byť veľa dôvodov. Ak je vyvolávajúca príčina nielen odhalená, ale aj vyliečiteľná, strabizmus môže odoznieť spolu s primárnym ochorením.
Záver
Strabizmus nemusí byť len otázkou kozmetického nedostatku. Ak psovi začne “utekať” oko, majiteľ by mal spozornieť a pre istotu vyhľadať veterinárneho lekára. A to aj vtedy, ak sú prejavy škúlenia jemné. Náhle príznaky utekajúceho oka môžu naznačovať prítomnosť iného závažného, neraz život ohrozujúceho ochorenia. V takýchto prípadoch je základom pre zachovanie kvality života a minimalizáciu trvalých následkov skorá diagnostika a následná liečba.
Prof. MVDr. Alexandra Trbolová, PhD
Veterinárna poliklinika Althea Nitra, UVLF v Košiciach
Článok bol publikovaný v časopise Pes a mačka 04/2024 pod názvom „Môže pes škúliť?“